Cenné údaje o pestovaní chmeľu na Slovensku sa nachádzajú v urbároch
zo 16. až 18 storočia. Obce museli odovzdávať 5 až 8 meríc
chmeľu, alebo to pri nedodaní museli nahradiť finančne. Väčšinou sa odovzdával
na sviatok sv. Gála. Chmeľ sa najskôr pestoval na záhradách. Ako príklad slúži
zápis v inštrukcii z 24. februára 1627 od grófa Daniela Esterháziho pre
svojho správcu Jonáša Medňanského v Beckove, že chmeľová záhrada musí byť dobre
ohradená.
Pestovanie chmeľu ustupuje v prvej polovici 18. storočia. Asi rozhodujúcou príčinou bolo zabraňovanie poddaným variť pivo za poplatok. Poddaní preto namiesto chmeľu odovzdávali peňažný poplatok, kvôli čomu sa nutne museli rozšíriť panské chmeľnice. Známe sú viaceré lokality, kde sa pestoval chmeľ, napríklad: Spiš, Vyšný Kubín, Hájniky, Kremnička, Krivosúd-Bodovka, Ladomierska Vieska, Trubín, Radobica, Bardejov, Zborov, Bratislava a ďalšie.
Samostatnou kapitolou v dejinách slovenského chmeliarstva je pestovanie chmeľu
slovenskými prisťahovalcami v Báčke. Chmeľ dopestovaný v tejto oblasti sa stal
obchodným pojmom už v 19. storočí.
V bývalom Uhorsku to bola najvýznamnejšia
chmeliarska oblasť. V Báčke dokonca založili Spolok báčianskych chmeliarov a vydávali
chmeliarske noviny, jedny z prvých na svete. Keď prišla na Slovensko po vzniku
republiky časť repatriantov, začali pestovať chmeľ aj v okolí miest Galanta, Trnava
a Piešťany. Dokonca v Trnave založili chmeliarske družstvo. Pokusné pestovanie bolo
síce úspešné, ale neskôr ho zabrzdila hospodárska kríza a snaha neumožniť vlastniť
vlastnú ochrannú známku. I keď tento chmeľ kvalitou nezaostával, predávali ho lacnejšie
ako český chmeľ, čo malo za následok neskoršie úplné zlikvidovanie chmeliarstva
na Slovensku. Na tieto tradície sa podarilo nadviazať až po druhej svetovej
vojne v okresoch Trebišov, Trnava, Topoľčany a Trenčín.
